Teraz je môj čas iba tu a teraz.

Autor: Petra Krempaská | 13.1.2014 o 0:25 | (upravené 13.1.2014 o 0:35) Karma článku: 14,92 | Prečítané:  6688x

Na ten deň si pamätám celkom presne, akoby to bolo včera keď som 6. augusta 2013 doslova "cupkala" k autu šťastná ako blcha. Keď som len v kútiku duše dúfala, že sa tam už nikdy nebudem musieť vrátiť. Ten deň, ktorý som si sama pre seba vysnívala. Ani vlastne neviem ako som to mohla vydržať.

Tri mesiace zatvorená medzi štyrmi stenami, tri mesiace cez ktoré som absolvovala kadejaké vyšetrenie, a to kadejaké myslím doslova. Od gastroskopie až po zavádzanie nefrostomii (vývody z obličiek). Paradoxom je, že žiadne to vyšetrenie nebolelo viac, ako to keď som cítila, že odchádzam na večnosť. To keď som videla ako sa moja rodina trápi a cítila zo správ priateľov, že majú o mňa strach. Nič nebolelo viac ako ten pocit, keď som si myslela, že v tej nemocnici zostanem až do konca. Tie rána keď som nevedela prečo tam ja musím byť stále zatvorená. Kládla som si otázku prečo? Tak akoby si ju kládol každý z vás. Na otázku prečo mi nevedel odpovedať ani môj lekár, aj keď je to jeden z najlepších odborníkov Slovenska. To či som si to zaslúžila, alebo nie sa neopováži povedať snáď nikto. Ale dnes viem, že to pre niečo význam malo. Keď som stála pred zrkadlom, a člen mojej rodiny, niekto kto je môjmu srdcu tak blízky mi prechádza strojčekom po hlave a ja vlastne stále nechápem tomu čo sa okolo mňa deje. Keď si tri mesiace obliekam na seba iba pyžamo, pretože je to asi jediné oblečenie na ktorom tak zreteľne nevidím ako strácam kilá  Ráno keď sa otvoria dvere na mojej izbe, a tá pani, ktorá je oblečená stále v tej istej rovnošate mi popraje dobrú chuť a odovzdá mi jedlo, nie je nepríjemná, iba unavená z tých horúčav, ktoré sú vonku. Aj napriek nim sa ku mne správa dôstojne, lebo vie, že osud ku mne dôstojný nebol. Usmejem sa a samozrejme poďakujem a na otázku ako sa mám cez zaťaté zuby odpoviem, že bolo už aj lepšie. Ja jednoducho viem, že sú tam vedľa ľudia, ktorí sa majú horšie ako ja. Rozmýšľam aké by to bolo, samovoľne vstať a ísť iba jednoducho na záchod, ale na ten moment si ešte počkám. Sama nevládzem a taktiež viem, že to vďaka vývodom z obličiek nepotrebujem. Zjem iba toľko čo mi žalúdok dovolí, a najradšej by som nejedla nič, ale musím, lebo všetci naokolo vravia, že to potrebujem. A potom príde ona, tá žena, ktorú každý deň a každé ráno čakám, a neznášam víkendy, lebo vtedy nechodí. Je usmiata a milá, sem tam jej zazvoní telefón a ona rozpráva o normálnych veciach, o takých o ktorých hovoria všetci ostatní. Závidím jej, lebo ja som taký rozhovor už minimálne mesiac nepočula. Rozhovor v ktorom sa nerozpráva o spôsobe liečby, o tom ako sa cítim a o tom aké to bude super keď odtiaľ "vypadnem". Zloží telefón a už sa mi venuje naplno, usmieva sa na mňa a snaží sa byť optimistická, aj napriek tomu, že navštevuje každé  ráno všetky izby na oddelení s nápisom ODDELENIE KLINICKEJ ONKOLÓGIE. Smejeme sa, pravidelne každé ráno. Rozprávame sa o tom, ako to bolo kedysi. Pýta sa či som zamilovaná, a mne je jasné, že chce každé ráno iba odľahčiť situáciu, odpoviem jej, že áno, že som v skutočnosti zamilovaná do svojej rodiny a do života. Pomôže mi odkráčať do kúpeľne samozrejme opatrne, a s pozornosťou na všetky hadičky, ktoré sú súčasťou môjho ja. Je milá a dáva na mňa pozor, aby som sa nepošmykla. aby som si neublížila ešte viac ako mi osud ublížil. Smejeme sa na tom ako nepotrebujem šampón na vlasy, a obe nechápeme prečo mam na poličke v kúpeľni kefu na česanie. Zvyšok už zvládnem sama, poďakujem. Vo dverách sa usmeje, a už ju počujem ako rozdáva radosť vo vedľajšej izbe. Hodiny ukazujú 7:24 a ja mám pocit, ako keby som prežila minimálne pol dňa. No dnešok bude opäť dlhý. Práve mi pípla správa, a ja presne viem kto mi ju píše. Je to v podstate o tom istom každé ráno, otázka aká bola noc, a ako sa mám teraz, V rovnakých slovách sa však skrýva každý deň radosť z toho, že ešte vôbec som a že bojujeme napriek všetkému spoločne ďalej. Tí čo ma poznajú vedia veľmi dobre kto mi tú správu píše každé ráno, a ja zasa viem, že napriek tomu, že nie sme fyzicky stále spolu, sme si blízky viac ako s kýmkoľvek iným. Odpisujem pohotovo a tak ako na každú túto rannú správu, že chcem ísť domov, a že som opäť celú noc nespala, kvôli bolestiam. Ale on aj z mojich negatívnych slov viem, že to nevzdám a že nedovolím aby si myslel, že to zvládnuť nechcem. Niekto klope na dvere, a vtedy z poza rohu prichádza do izby môj lekár. Niekto kto dokonale pozná môj zdravotný stav, niekto kto vie, že to možno nevyzerá dobre, ale zároveň je to človek, ktorý najviac verí, že to dokážem. A ja sa ho pravidelne pýtam či to dokážem, a či je vôbec šanca, že raz z tej izby odídem, nedovolím mu ani odpovedať, pretože si vždy vlastne na otázku odpoviem sama, a jemu nezostáva nič iné iba mi prikývnuť. Ale teraz už odchádza a ja sa znova usmievam, lebo ma nabije neskutočnou energiou. Ľahnem si a trošku sa snažím si oddýchnuť, mám bolesti ale viem, že teraz na ne čas nie je, lebo budem mať návštevu. Vo dverách sa objaví niekto, pred kým sa nehanbím zato ako vyzerám, niekto kto mi dokázal prepáčiť už veľa vecí. Niekto, kto patrí medzi tých, ktorých som aj v tom čase chcela stretávať. Mal angličtinu v meste tak ako skoro každý pondelok a stredu, a znova nezabudol, že ma musí prísť potešiť svojou prítomnosťou a preto lebo chodí ku mne s knihou z angličtiny v ruke vyhráža sa mi neustále doučovaním. Smejem sa na celú izbu. Veľa sa nerozprávame, a ak áno tak stále o tom istom. Mne stačí iba to, že tu je. Znova pekne vonia, a možno je to tak ako v tom článku z Evy čo som práve čítala, že sa muži a ženy priťahujú navzájom len jednoducho tou vôňou seba. Neviem či má nejakú inú, alebo či sa s niekým stretáva ani mi na tom nezáleží v tú sekundu a v ten moment je tam so mnou, a venuje mi svoj čas. A keď vám niekto venuje aspoň kúsok svojho času znamená to, že ho nechcel v tú chvíľu venovať nikomu inému. Mne to zatiaľ stačí, Bude to asi tým, že žijem pre moment. Zdrží sa až do obeda, kým nepočuť ako sa ozýva z vedľajšej izby hlas sestričky a ja viem, že kŕmia toho pána, ktorý sa nemôže ani pohnúť. Veď som vám to vravela, že sú natom oddelení ľudia, ktorý sa majú horšie. Lúčime sa, ale až potom ako kontroluje koľko som toho zjedla. A hovorí na mňa prezývkou, ktorá by nikoho iného ani nenapadla, a preto sa aj v tento moment cítim výnimočne. Stráca v tých sklenených dverách, a ja nenávidím ten moment, keď sa tie dvere zatvárajú z vonkajšej strany. Teraz si však musím trochu oddýchnuť. Budím sa o pol hodinu neskôr. Beriem do rúk telefón a spúšťam aplikáciu najpopulárnejšej sociálnej siete. Čítam tam aký deň majú ostatní, tí čo žijú tieto dni s ľahkosťou. Závidím im, ale viem, že čoskoro to čaká aj mňa. Dvere sa znova otvárajú a do mojej izby nakukne moja najlepšia priateľka. Je vysmiata, a aj ona vonia, tou vôňou zdravia a slobody, milujem to keď ma obíjme a hovorí mi o tom aká bola tá cesta vlakom neskutočne neznesiteľná. Neponáhľa sa nikam, lebo tu so mnou strávi celý deň. S radosťou uteká pre invalidný vozíček a obe sa tešíme nato, ako si kúpime dole v kaviarni latte  a budeme klebetiť ako keby sme boli na káve v meste. So sestričkou mi pomáha usadiť ma na vozíček a ani sa nenazdám a už som zrazu niekde inde. Vonku. Cestou sme si kúpili bagetu v bufete a ona jedným očkom sleduje ako veľa z nej zjem. Snažím sa, aby som mohla potom našim v telefóne povedať koľko som toho zjedla, ale viac už nemôžem. Dopijeme kávu a odchádzame naspäť do izby. Je príliš teplo a ja to viac nevydržím. Uloží ma do postele a vraví mi, že má prekvapenie. Vytiahne z kabelky laky na nechty, a strašne sa smejeme, že ak nemôžem ísť na pedikúru ja, prišla pedikúra za mnou. Medzitým mi sestrička príde spustiť dnešnú dávku výživy v podobe infúzie a nestačí sa čudovať čo to v tej izbe predvádzame. Trochu si neskôr pospím samozrejme s nohami vyloženými na vankúši aby som si náhodou nepokazila svoju francúzsku manikúru. Ona ma neprestane sledovať, a je možno unavená z cesty, unavená z horúčav a keď sa na ňu pozriem čo i len jedným očkom aj vtedy sa usmieva. Je veselá, aj napriek tomu, že ma v hrdle takú veľkú hrču a chce sa jej plakať, tvári sa tak akoby som sa tvárila na jej mieste ja. Ja však na zatiaľ ďakujem Bohu, že ona je zdravá a modlím sa zato, aby nemusela nikdy prechádzať takým peklom akým som prešla ja. Pozeráme obľúbenú reláciu, a ja si vďaka nej trénujem slovnú zásobu. Zvoní jej telefón a ona opisuje všetko čo sme doteraz robili. Odovzdávam pozdrav a ďakujem za jedlo, ktoré mi poslala. Je to predsa jej mama, mama mojej najlepšej priateľky. Pozerám sa opäť na hodiny a viem, že o chvíľu odíde, predtým ma však poteší ešte návštevou môj lekár, ktorého zaujíma aký som mala deň. Som úplne iná ako ráno, usmievam sa a rozprávam o tom, kto každý za mnou bol. A on sa správa tiež inak ako ráno. Cíti, že som aspoň chvíľu šťastná. Zabuchne dverami a ja viem, že ráno je tu opäť. Nebojím sa, že by neprišiel. Viem, že vždy príde, každé ráno a každé poobedie, Nie je to len jeho práca, ale je to hlavne ten záujem, ktorý ma o každého pacienta o ktorého sa stará. Začínam odpočítavať poslednú polhodinu, ktorú sme spolu. Ale ja viem, že ona príde aj zajtra. Len mi je ľúto, že ma nemôže zobrať so sebou, aj keby veľmi chcela. Som opäť sama. Pozerám sa von oknom a teším sa, že som mala taký krásny deň, že by bol samozrejme krajší, keby som bola tam vonku, ale viac nevládzem premýšľať lebo sa cítim unavená. Trochu si znova pospím. Budím sa ale až v noci, budím sa na bolesti, ktoré mám. Sestrička mi pichne znova morfium, lebo tá náplasť ktorú nosím mi nestačí. A ja sa znova pýtam prečo práve ja.
Odpoveď neexistuje, ľudia, ktorý si prešli, alebo prechádzajú týmto peklom odpoveď už ani nehľadajú. Naučili sa žiť s vďačnosťou za každý jeden deň.  S úctou a láskou pre všetkých ostatných, s radosťou zo všetkých maličkostí. Z toho, že vôbec ešte sú.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?