Strach

Autor: Petra Krempaská | 19.1.2014 o 14:57 | (upravené 19.1.2014 o 17:41) Karma článku: 16,37 | Prečítané:  13844x

Väčšinou sa s mojim priateľmi rozprávam o chorobe otvorene. Niežeby sa ma na ňu neustále vypytovali, je to skôr preto, že vždy nejakým spôsobom narazíme na debatu okolo nej.

Iba jednoducho ŽI!Iba jednoducho ŽI!

Dnes viem jednu podstatnú vec, a to dôverovať ľudom, ktorí si to zaslúžia. To ma naučili naši, ale v prvom rade ma naučili dôverovať im, pretože keď mám nejaký problém alebo ma niečo trápi, prvé, čo urobím, je, že zodvihnem telefón a snažím sa to vyriešiť, ale aj to mi trvalo nejaký ten čas, kým som sa naučila, že rodina je na toto najpovolanejšia.

Ak padne otázka ohľadom môjho zdravotného stavu vždy "rada" odpoviem. Keďže sú tu stále ľudia, s ktorými som sa osobne ešte stále po tom "pekle" nestretla. Stretnutie potom vyzerá skoro vždy rovnako, najprv preberáme bežné veci typu kto s kým a čo je nové a potom nastane zrazu ticho a prichádzajú otázky, najprv, ale samozrejme to zdvorilostné "Peti a nevadí ti že sa o tom bavíme?" Vtedy sa usmejem a odpoviem nie. Potom nasleduje otázka nebála si sa?

Áno, bála som sa a veľmi, ale nie smrti, iba toho, keď som videla ako sa bojí o mňa moja vlastná rodina. Vtedy som sa začala báť aj ja, pretože nielenže som nevedela ja, čo sa so mnou deje, ale nevedeli to ani lekári. Iba moje brucho nejako zázračné rástlo z dňa na deň. A nakoniec zo sedemcentimetrovej "asi" cysty sa stal behom dvoch týždňov tridsaťpäťcentimetrový zhubný nádor.

Každý, komu nie som cudzia, vie, že máme v rodine dosť pevné puto, áno, to puto ma asi každý, ale možno nie také intenzívne, ako máme my. V podstate to všetko začalo tak nečakane a potom sa už len môj zdravotný stav rúcal ako domček z karát. Najprv sme to chceli zatajiť, a hlavne pred babkou, lebo tá by to znášala veľmi zle. Lenže to, že som tri mesiace zatvorená v nemocnici a mám holú hlavu, by sme už asi neukecali. Takže to, prečo ma to celé tak bolelo, keď si, samozrejme, odmyslím chemoterapiu, metastázy a nejaké tie zákroky, bola skutočne najväčšia bolesť to, keď som si pomyslela na to, ako zvyšok mojej rodiny trpí. I keď sa strašne snažili tváriť hrdinsky, ale to, čo človek cíti vo svojom srdci, sa jednoducho oklamať nedá.

Veľakrát sa ma už niekto aj opýtal, či sa bojím smrti. Nie, nebojím. Kto by sa jej už vlastne bál, nikdy nevieme, kedy skutočne príde a aká bude, a vlastne nevieme ani aké to potom bude, tak nevidím dôvod prečo sa jej báť. Bojím sa iba toho, že nestihnem všetko to, čo chcem stihnúť. Je to také klišé predsa to si možno každý z vás povie, ale tí, čo prežili peklo, poprípade utiekli hrobárovi z lopaty a ešte stále to majú u toho "hore" nahnuté, presne vedia, o čom hovorím. Veď to poznáme aj z filmov, celý život sa obchádzajú, potom zistia, že jeden bez druhého nedokáže existovať, no a nakoniec to skončí totálne tragicky, alebo je to také rodinné, že chcem, aby moja malá sestra mala deti a ja budem ich teta. Chcem vidieť seba v zrkadle a pozerať sa na to, ako sa mi tvoria vrásky a dožiť sa aj toho dôchodku, a nie len invalidného :).

Túžim po tom ako sa budeme s babami smiať z toho, čo sme navystrájali počas toho, keď sme boli malé, a že si budem môcť s mojou blonďavou kamarátkou pripiť na to, že sa kamarátime nielen týchto jedenásť rokov, ktoré už máme za sebou, ale že ich bude viac. No a ja sa bojím presne týchto vecí a potom ešte toho takého, že nestihnem všetko to, čo som chcela stihnúť, samozrejme sa nechystám spraviť nejaký prevratný pokrok v medicíne, ani netúžim preraziť v politike. Iba sa bojím, že stratím taký ten bežný pohľad na život ako to plánovanie, že kam pôjdeme s babami v piatok von tancovať, a že už nikdy viac sa nepreberiem niekedy na obed po prehýrenej noci a budeme sa potom následne všetci spolu smiať, čo sme uplynulú noc prežili.

Mňa len jednoducho prenasleduje pocit, že sa odrazu nezobudím a jednoducho sa budem niekde tam zhora pozerať na to, čo po mne ostalo. Mám strach z toho, že nestihnem povedať ľudom to, čo cítim, že už ma nikdy kamarátky nebudú napomínať, aby som sa tak nahlas nesmiala. Bojím sa, že už nebude ráno a toho, že nebudem musieť sledovať hodiny, že to, čo ma teraz bolí a niekedy ťaží, ma jednoducho už nebude, potom je tu strach z toho, že by som sa mohla mať až príliš dobre niekde tam, nech už je to kdekoľvek.

Myslím, že nikto sa tak nebojí, ako ten čo bol tak blízko. Často nato zabúdame, aké je skvelé tu byť. Priznám sa aj ja na to, častokrát zabúdam a pristihnem sa pri tom, ako sa rozčuľujem nad nejakou úplnou hlúposťou a potom si náhle uvedomím, že robím hlúposť. Niekedy berieme veci príliš ako samozrejmosť a neuvedomujeme si, aké poklady máme okolo seba, to, ako je dôležité mať vedľa seba niekoho, kto stojí o čas strávený s vami. Pocit voľnosti, ktorý máme, keď práve nie sme v práci alebo v škole a keď sa nad tým zamyslíme, zistíme, že svoj voľný čas trávime vždy s niekým, s kým nám je skvelo.

Ja si teraz také dni vážim, a možno je to len jeden čaj zaliaty v kuchyni u dievčat, ktoré zbožňujem, možno je to len skvelý rozhovor s priateľmi, ktorých som dlho nevidela, alebo je to obyčajné objatie od mojej spriaznenej duše po presedení polovice dňa v našej obľúbenej kaviarni na Račianskom mýte. Ten skvelý pocit, ktorý mám keď si večer ľahnem do postele potom čo som prežila nádherný deň v kruhu "mojich ľudí" a takých okamihov je príliš veľa v živote, ale každý jeden ten okamih je niečím výnimočný.

Ja by som len jednoducho chcela, aby si každý človek vážil také tie maličkosti, ktoré sú normálnymi očami neviditeľné, aby sme sa my ľudia nehanbili za veci, ktoré sme urobili a povedali, aby sme si neodkladali pár pekných slov na neskôr, aby sme raz neľutovali, že sme s tým druhým neboli. Aby sme sa jednoducho z času na čas v tom zhone zastavili a uvedomili si, aký je život krásny, aké je šťastie vrtkavé a akí sú naši blízki dôležití. Nie je to otázka výchovy ani toho, že by sme to nevedeli. Je to len otázka skúsenosti a zážitkov a bohužiaľ toho, že my ľudia sme zvyknutí na to, že po smútku príde radosť a že sa dá všetko svojim spôsobom vyriešiť.

A aj preto som sama prišla na jeden spôsob prekonania môjho strachu a to tak, že som si povedala, že chcem jednoducho len naďalej rozdávať úsmev okolo seba, tešiť sa z maličkostí a k tomu som sa ešte rozhodla, že budem žiť večne. Minimálne v mysli mojich najdrahších.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?